juar

Dobré ráno priatelia. 🙂

Politika strachu, sa používa už stáročia. Pri zavedení politiky strachu vrchnosť štátu vždy má pocit, že má celý štát a jeho obyvateľov pod kontrolou. Vrchnosť poníži svojich obyvateľov hladom, pocitom bezmocnosti, zastrašovaním nezmyselnými trestami a chaotickým zavádzaním nových zákonov / povinností, kompletným preprogramovaním mozgov obyvateľov alebo svojou absolútnou neschopnosťou viesť štát a obyvateľov. Strojcami tejto politiky sa môžu považovať mnohí (napríklad Adolf Hitler, Josif Stalin…) ale ja vyberiem iba jedného „politika“ – Louis Capet.

Louis Capet bol francúzskym kráľom (Louis XVI) v 18. storočí. Na trón sa Louis dostal veľmi náhle, keď krátko po svadbe s Marie Antoinette jeho otec, vtedajší kráľ, zomrel a Louis sa stal jeho nasledovníkom. Na programe kráľa vo Francúzsku nebolo vládnutie skoro vôbec ale skôr všetky tie bláznivé zábavy, večierky a bály, ktoré boli celé organizované na chrbtoch ich vlastných ťažko pracujúcich a hladujúcich poddaných. „A vôbec, čo s tým akože chcú poddaní spraviť? Je ich iba 98% celej populácie Francúzska. Snáď sa proti nám nespiknú..“. Takto to fungovalo celé storočia. Ľudia sa jednoducho buď narodili bohatí alebo chudobní. Ale po začiatku vlády Louisa Capeta, začala nová doba v radoch obyvateľstva. Nazvali to „Vek Osvietenstva“. Samotné vládnutie kráľ nemal ľahké: Francúzsko po prehratej vojne s Veľkou Britániou bolo ekonomicky na dne, za posledné storočia doslova horšie nebolo. A do finančných problémov celej krajiny sa pridalo pochybovanie obyvateľstva o politickom režime. Na 20 ročného, neskúseného kráľa boli tieto problémy jednoducho príliš obtiažne. Louis bol notoricky známy ako veľmi slabý kráľ a sám si to uvedomoval. Bol príliš jednoducho ovplyvniteľný ostatnými okolo seba pri riešení problémov krajiny. Jeden z jeho prvých úkonov bolo financovanie kolónií v Amerike aby sa pomstil Británii za prehratú vojnu avšak vtedajší „američania“ zabudli všetky tieto pôžičky splatiť. Takže nový, mladý a neskúsený kráľ rozhadzoval peniaze po svete, namiesto toho, aby pomohol vlastným občanom v krajine, ktorí nemali čo jesť. A aby jeho samotná neschopnosť nebola málo,  kráľovná Marie Antoinette si vyslúžila prezývku „Madame Deficit“, kvôli drahým róbam a podivným účesom, ktoré jej museli jej služobníci strojiť. Vrchnosť na čele s Louisom sa dohodla na jednoduchom riešení, ktoré Francúzsko vytiahne z finančných problémov: Uvalenie daní na chudobných. Daň za hlavu, daň z príjmu, daň z počtu okien na dome, daň za spotrebu soli. Tieto dane sa vzťahovali AJ na deti. Občania tieto dane nemohli splatiť, tak obrovská časť každoročnej úrody musela byť obetovaná režimu miesto platenia daní. Ale prišla doba krutej zimy a suchého leta, ktorá trvala niekoľko rokov. Úroda nebola, dane bolo treba platiť a cena chlebu vystrelila do výšin. Občania začali protestovať, ničiť štátny majetok a pekárne, pekárov často vraždili z podozrenia, že si kradnú chlieb pre svoje prežitie. Louis sa rozhodol zvolať Generálne stavy: Organizáciu najbližšiu k parlamentu alebo k demokratickému rozhodovaniu v krajine, ktorá však bola mierne chaotická, keďže nebola zvolaná niekoľko storočí a zástupcovia často nevedeli, že sú zástupcami svojej kasty obyvateľstva. Po zhromaždení všetkých troch kást obyvateľstva sa rozložili počty hlasov: 1 hlas pre celú šľachtu, 1 hlas pre celé duchovenstvo (cirkev) a 1 hlas pre všetkých ostatných občanov (nezabúdajme: 98% všetkých občanov Francúzska). S týmto systémom samozrejme posledná kasta nebola veľmi šťastná, pretože sa nikdy nedožiadala svojich návrhov alebo väčšinou nemala šancu prehlasovať opozíciu. Trochu to urýchlim: Takto sa zrodil parlament, kde z dvoch strán sa vyvinula vyššia osobnosť sama: Maximilián Robespierre, ktorý sa dostal na čelo, vtedy chaotického fungovania štátu a vyvinul si politiku zabíjania kohokoľvek. Obyvateľstvo upadlo do strachu, keď videlo, že pod gilotínu (nová technológia!) sa dostávali chudobní, bohatí, pohania aj kňazi. Zabitý mohol byť absolútne ktokoľvek a pre akýkoľvek dôvod.

Avšak keď strach prúdi v obyvateľstve dlho, často vyvrie v nenávisť. A nenávisť sa často prejaví na násilí. Zástupcovia Maximiliána spolu s vyššou osobnosťou samotnou, boli predvedení pred gilotínu a tam boli potrestaní za masové utláčanie obyvateľstva v mene ich vlastných zákonov. Vláda strachu Maximiliána Robespierra skončila jeho smrťou. Vláda strachu Adolfa Hitlera skončila jeho smrťou. Vláda strachu Josifa Stalina sa iba vyvinula v menej a menej koncentrovaný strach. Rozdiel v týchto osobách je, že každý z nich zomrel inak: Robespierra zabili občania na gilotíne počas revolúcie, Adolf Hitler spáchal samovraždu, pretože bol príliš zbabelý aby čelil súdom po prehratej vojne a Josif Stalin zomrel, pretože dobrí lekári z jeho režimu buď boli mŕtvi, uväznení v gulagoch alebo mali príliš veľký strach z neho. Všetky tieto úmrtia spája strach, či už obyvateľstva alebo vladára samotného.

Politika strachu bola oficiálne zavedená na Slovensku 1. októbra tohto roku, nazvali ju „Núdzovým stavom“. „Núdzový stav“ sa vyznačuje drastickým a nezmyselným (v tejto situácii) zvýšením lehoty trestov, zákazom zhromažďovania sa a budovaním strachu obyvateľstva z Koronavírusu. Vrchnosť porušuje vlastné opatrenia a zákony na svadbách, hneď ako sa uvedie zákaz zhromaždňovania nad 50 osôb dostane nemenovaná konferencia dostane výnimku pre 950 ľudí a celá vláda sa vyznačuje čistou neschopnosťou a chaosom. Avšak keďže je noc 4. októbra, nemám viac k našemu prípadu politiky strachu čo napísať. História nám ukazuje iba dva príklady: Buď sa zľakne vrchnosť alebo občania. V nedeľu (dnes) sú naplánované protesty, podania peticií…. Podľa všetkého sa občania nezľakli ale história sa vyvíja každou sekundou.

Prajem dobré ráno dámy a páni. 🙂